Som dobrovoľníkom v Slobode zvierat

          Dobrovoľníkom v nejakej organizácií sa môže stať každý. Stačí k tomu len trocha snahy, nezištnosti a hlavne trocha viac voľného času, ktorý sa hľadá dosť ťažko. Samozrejme, nevyhnutnosťou je taktiež radosť z vykonávanej práce, pretože bez nej sa dobrovoľníctvo vykonávať nedá. Podľa mňa preto, lebo každý človek by mal byť za svoju prácu primerane odmenený, a keď pracujete bez nároku na honorár, tak jediná odmena, pre ktorú máte ešte snahu ostať v dobrovoľníctve, je dobrý pocit.

        A pre tento dobrý pocit veľmi rád pracujem ako dobrovoľník v Slobode zvierat. Som spokojný s takýmto druhom dobrovoľníctva, pretože viem, že pomáham dobrej veci. Hlavnou úlohou Slobody zvierat, a teda nás, dobrovoľníkov, je pomáhať opusteným, túlavým, zanedbaným a hlavne týraným zvieratám, ktorým osud v živote dobra veľmi nedoprial alebo len sa stali pre starého majiteľa príťažou, ktorej sa zbavil na najbližšej odľahlej ceste prvý víkend po Vianociach. Často ich nachádzame vo veľmi zúboženom stave v strašných podmienkach a bez nás by buď podľahli nástrahám ulice, alebo by sa mohli stať nebezpečenstvom pre okolie. Preto je nutné dostať tieto zvieratá čo najskôr z nevyhovujúcich podmienok a poskytnúť im základnú starostlivosť.

        Starostlivosť spočíva hlavne vo veterinárnej prehliadke, pretože ju túlavé zvieratá po odchyte často krát nutne potrebujú. Stáva sa, že k zvieraťu nás zavolajú, až keď je už príliš neskoro a nám nezostáva nič iné, len zviera milosrdne utratiť, aby sme ho zbavili trápenia, či už ide o túlavého psa s besnotou, alebo zrazenú mačku. Hneď potom dostanú zvieratá najesť, pre niektoré je to prvé jedlo po niekoľkých dňoch, aby boli pokojnejšie neskôr pri ďalších procedúrach. Niekedy sa stáva, že zviera je také slabé od hladu, že sa nedokáže postaviť bez pomoci na nohy. Potom príde na rad na umytie, ktoré asi najťažšie znášajú mačky, no aj taký bernardín vám dokáže „spríjemniť“ celé popoludnie.

        Neskôr prichádza na rad rutina. Zviera si musí zvyknúť na život v útulku, pretože tam môže ostať žiť ešte dosť dlhý čas. Pri takom množstve mačiek, psov a všelijakých iných druhov zvierat sa nám nedarí stále venovať každému jednému z nich, tak vždy, keď je to možné, ich berieme na prechádzku na čerstvý vzduch. Je veľmi dôležité brať zvieratá na čerstvý vzduch, pretože sa môže pokojne stať, že zviera, ktoré strávi veľmi dlhý čas zavreté v klietke alebo boxe, prestane jesť a nakoniec uhynie. Je to smutné, no v útulkoch sa to stáva veľmi často aj napriek veľkej snahe všetkých zamestnancov a dobrovoľníkov v útulku.

        Najdôležitejšia úloha nás, dobrovoľníkov v Slobode zvierat, je dať týmto zvieratám druhú šancu, šancu na nového majiteľa, ktorý sa o nich postará oveľa lepšie ako ten predchádzajúci. Je to veľmi dôležitá úloha, pretože zvieraťu v útulku sa nikdy nedostane toľkej starostlivosti ako u normálneho majiteľa, ktorý sa oňho stará.

        Nie všetkým zvieratám sa to podarí, napríklad preto, že sú neprispôsobivé, pretože predchádzajúce skúsenosti ich naučili neveriť človeku. Niektoré zvieratá boli týrané svojimi predchádzajúcimi majiteľmi a bude im trvať ešte dlhý čas, kým budú schopné prijať nového majiteľa. Najväčšiu radosť máme však z toho, keď nový majiteľ prežije so svojím maznáčikom ešte pár pekných rokov. Zvieratá adoptované z útulkov sú svojou vernosťou k pánovi úplne rovnocenné oproti domácim zvieratám z normálneho chovu. Práve z toho pramení spomínaná radosť, ktorá mi umožňuje pokračovať v tejto práci. Túto formu dobrovoľníctva by som nezmenil  a aj naďalej sa chcem venovať pomoci opusteným zvieratám a vrelo to odporúčam každému.

        Na koniec by som chcel uviesť, že tento príbeh nemal nikoho vyľakať alebo sa niekomu sťažovať, len mal poukázať na to, ako sa my – ľudia – dokážeme správať k zvieratám, pretože čas, keď už Sloboda zvierat nebude potrebná, ešte nenastal a obávam sa, že ešte dlho nenastane.  

Miroslav F.