Som dobrovoľníkom vo zvieracom útulku

        Odmalička som mala rada zvieratá. Doma sme žiadne nemali, pretože rodičia s tým nesúhlasili, ale za to u babky ich bolo hojne. Okrem hospodárskych zvierat mala tri mačky a dvoch psov.

        Keďže mám k zvieratám kladný vzťah, hľadala som si brigádu vo zvieracom obchode. Bohužiaľ, nemali voľné miesto.

        Jedného dňa mi však zavolala moja stará známa a hovorí mi:

        „Ahoj, potrebovala by som tvoju pomoc. Pracujem vo zvieracom útulku a veľmi by sa nám zišla nejaká pomoc. Tak mi napadlo, že zavolám práve tebe, lebo viem, že máš zvieratá rada.“

        Nemusela už nič viac hovoriť. Na druhý deň som tam bola ako na koni. Útulok sa rozprestieral na neveľkej farme. Všade naokolo bola samá zeleň. Hotová pastva pre oči. Priateľka    Saša ma previedla po celom pozemku, aby som si ho prezrela. Nakoniec mi ukázala, kde sa nachádzajú všetky zvieratá. Bolo tu mnoho psíkov, ktorí boli zatvorení v klietkach, ďalej mačky, škrečky, dokonca aj hady. Bol to veľmi smutný pohľad na to, ako všetky páry očí sa na mňa upierali a ticho prosili o pozornosť, keď som prechádzala okolo klietok. Keď som sa pýtala, ako sa sem tie zvieratká dostali, ostala som trochu zarazená.

        „Niektoré  doniesli ich majitelia, iné zachránili pracovníci útulku a niektoré našli ľudia potulovať sa po okolí, a tak ich sem priniesli. Nie všetky mali šťastie a dostali sa sem v poriadku. Mnohokrát tu prichádzajú zvieratká v zúboženom stave. Sú vyhladované, majú poranené labky...", povedala Saša.

        Jedného dňa k nám doniesli malé šteniatko, zlatého retrievera. Bol veľmi vychudnutý a mal zranenú pravú prednú labku. Našli ho na diaľnici, ako kríva popri  zvodidlách. Mal obrovské šťastie, že ho nezrazilo auto. Zrejme ho vyhodil jeho pôvodný majiteľ. Zavolala som aj na políciu, ale tá s tým už nemôže nič urobiť, pretože psík nemá žiaden obojok. Toto malé klbko srsti mi ihneď prirástlo k srdcu viac ako ostatné zvieratá. Každý deň, po tom čo som sa postarala aj o ostatných zvieracích obyvateľov útulku, som ho zobrala na prechádzku. Labka sa mu už celkom dobre uzdravila a takisto aj pribral. Dala som mu meno Ben. 

        So Sašou som sa poradila o tom, či by bolo možné, aby som si Bena zobrala domov. Bola z môjho nápadu nadšená a povedala: „Bodaj by bolo viac takých ľudí ako ty!"

        O pár dní už bolo všetko nachystané, aby som si mohla Bena zobrať domov. Najťažšia skúška ma však ešte len čakala - oznámiť to rodičom. Našťastie, všetko dobre dopadlo a na Bena si zvykli. Už je u nás tri roky. Ale upozornili ma, že už si z útulku nemám brať iné zvieratá. Prijala som to s ťažkým srdcom, pretože je tam stále veľa chlpáčov, ktorí potrebujú domov. Preto sa snažím oboznámiť ľudí s tým, aby si nejakých zobrali domov.    

Eva L.