Bežný deň v škole

    Hmm... Každému racionálne zmýšľajúcemu človeku dôjde, že nemôžem popisovať každý deň počas tých šiestich spoločných rokov v tejto škole. Preto som sa rozhodla, že bude rozumné len poukázať na konkrétne situácie. Všetko je písané z môjho čisto subjektívneho pohľadu :)

    Ráno v škole. Prejdem popri tete vrátničke, smerom k druhému radu skriniek. Tam sa (ako obyčajne) pozdravím s Denou, ktorá má v ušiach slúchadlá. Niekedy sa stane, že ma nepočuje a vyzerám, ako keby som trpela „samomluvou“. Príležitostne sedia pri skrinkách aj naši noví prváci, ktorí, neviem z akého dôvodu, majú pocit, že sú viac ako my všetci dokopy. Bez hanby môžem povedať, že pri tých skrinkách presedia celé svoje stredoškolské roky. Alebo ich to čoskoro prejde … ;) Pokračujem smerom k aule. Prvý rad sprava. To sme MY. Odkedy sa vyskytol nejaký problém so stoličkami, muselo nám vedenie dať do auly tie „parádne“ jedálenské stoly. Ďalší super nápad!

    Sadnem si za vrch stola, resp. celého radu. Jedine, že by ma Jakub podsadol. Klasicky sa píšu domáce úlohy. Nebudeme si predsa klamať, píšeme ich v škole. (Keď vôbec). Ja sa celý čas snažím nadviazať konverzáciu, či už s Jakubom alebo s Dominikom. Keď však zistím, že na mňa kašlú, tak si predsa len poviem, že ani na tom Facebooku nie je zle. Ešteže máme na škole to wi-fi. Čím viac sa blíži čas k 7:45, tým viac sa aula zapĺňa. Vtedy je to boj s časom. Veď si všetci ešte nestihli odpísať ?! Keď to polovica ľudí už vzdá alebo keď sa človek, ktorý sa poctivo pripravil, rozhodne, že odchádza do triedy, tak sme všetci skončili. „ Ale veď už len dačo porozprávam !“ No jasné. Vieš, komu hovor.

    V triede to je už premenlivé. Väčšinou, keď k nám vojdete, chlapci stále sedia v rade pri dverách a zbytok sú „holky“. Odkedy sme v škole, sedíme skoro vždy takto. Podľa mňa je to podmienené ešte od tých čias, keď sme boli, myslím, v príme a dištancovali sme sa od druhého pohlavia už len tým, že sme sa volali iba priezviskami. To boli časy (smiech).

    Hodina sa začne. Profesor zapisuje do triednej knihy. Pokiaľ sa týždenník spamätá, že je týždenník, stihne prísť aj naša Miška. S úsmevom povie, že zaspala, a sadne si do jednej zo zadných lavíc.

    Vyučovaciu hodinu, teda štyridsať päť minút nejako pretrpíme, lebo niekedy akoby to bola celá večnosť :( Po každej si tvrdo uplatňujeme pávo na prestávku. Na chodbách sa chlapci pozerajú po nejakých pekných prváčkach a my ženy sledujeme všetkých tých mužov..., že ich máme dosť, takých... hmmm... schopných treba uznať ;). Niektorí ešte stále dokončujú tie domáce, niekto si číta, iní konverzujú.

    Keďže ma obmedzili na stranu, čo je smutné, lebo tu by sa dala napísať aj kniha, mala by som to nejako ukončiť. Najlepšie by bolo povedať, že sme jedinečná trieda. Máme aj horšie, ale aj lepšie obdobia. Mnoho konfliktov vystriedalo ešte viac skvelých spoločných zážitkov. Mnohí nás nemusia, na druhej strane sú učitelia, ktorí by nás nevymenili. Sme ľudia plní kontrastov. Každý z nás je iná osobnosť, inak horlivo prejavuje svoje emócie a počúva inú hudbu :) Napriek tomu všetko zvládame spolu. Ako celok. Takí ako my ešte neboli, momentálne sú, ale dlho už nebudú…

Sára R.