Môj dobrý skutok na úteku
V jeden májový deň, keď väčšina detí veselo pobehovala pod oknami môjho bloku a bezstarostne si užívala prvé slnečné lúče, musel som otrocky sedieť doma nad knižkami. Presnejšie povedané a napísané, drvil som sa matiku.
Hlavou mi vírilo všetko možné, ale tá otravná matematika ma za svet nechcela nikde pustiť. A keby len matika. Bosorka jedna, spriahla sa proti mne s mojou mamou a to je čertovsky neriešiteľná rovnica. Smrteľná nuda v zošite a mamina tvrdohlavosť v otázke zlepšenia známky je kombinácia zúfalca pred skokom do marcového Laborca.
Pravidelné nahliadnutie do izby a neúnavné memorovanie: ,,Synu, ber na vedomie, že končíš s basketbalom, futbalom, volejbalom, posilňovňou a počítačom, keď sa objaví troječka na vysvedčení. Rudina to prebralo, tak len verím, že to nebudem musieť použiť aj v tvojom prípade." Rázne tresnutie dverami zahluší už len metalový balzam na vyrovnanie hladiny a prebudenie mojej mozgovej mašiny: „Človeče, vzchop sa, lebo o hodinku je tu Mišo a futbal. Pár známych aj neznámych v rovniciach hádam zvládneš?"
Syn mieni, mama mení. Po hodine poctivého drvenia a ešte šialenejšieho prepočítavania príkladov som zrazu zistil, že doma je podozrivé ticho. Mamine prepadovky ustali. Rýchlo som vyskočil spoza kopy počmáraných papierov, kalkulačiek a šiel som nenápadne skontrolovať stupeň čistoty vzduchu a hladinu maminho ohrozenia.
Dôkladne som nazrel do každej izby, no mamulienka – Dadulienka nikde.
„Aleluja, bratu, nastala vhodná chvíľa pre útek z Alcatrazu!"
Ešte v živote mi nestačilo krátkych 60 sekúnd na to, aby som sa stihol obliecť, obuť, vziať si šiltovku a vybehnúť von. Bezhlavo som sa vyrútil von na vytúženú slobodu a celý natešený vybehol na futbalové ihrisko.
„Človeče, a kde sú ostatní? A kde je Mišo ?"
V tom momente som precitol. Šialený útek ma tak zmagoril, že som celkom zabudol najprv zmobilovať partičku obvyklých spoluhráčov na čele s Mišom. Mal som obrovské šťastie. Môj mobil má síce zradil, ale vchodová klasika po dvoch minútach intenzívneho zvonenia nesklamala a stopercentne zabrala. Hrubý a hromovo-perúnový hlas Mišovho otca: ,,Počkaj chvíľu, bratu, azda horí, hneď ti ho zavolám!”
Už sa mi duša nemohla ani viac obveseliť, pretože ja Miša dobre poznám a viem, že si futbal nenechá ujsť. Jednoznačné „áno“ z Mišových úst nasmerovalo naše nohy na ihrisko. No partička spoluhráčov nikde. Asi po pätnástich minútach intenzívneho pátrania sme ich konečne našli. Obšmietali sa okolo cirkusantoch a spoločne s hŕbou malých detí obdivovali stavbu cirkusantského kolosea. Obhliadka ich však po chvíli omrzela, a tak moja futbalová odysea mohla smelo pokračovať. A aj sa zdarila do stavu 2 : 4, keby ju neukončila nečakaná príhoda – náhoda.
Po vypočutí slov: ,,No, počkaj, mladý!" ma okamžite prebralo z futbalového ošiaľu a rýchlosťou zvuku som sa snažil dostať čo najskôr domov. V momente som mal pred očami monológ svojej milovanej mamy spojený s výraznou artikuláciou a ešte dynamickejšou gestikuláciou, ktorý sa nedal prepočuť: ,,Máš zaracha až do konca mesiaca!"
Samozrejme, ani po týchto maminých vyhrážkach som neostal skúpy na slovo a pohotovo som začal postupne vysvetľovať, do akej zložitej situácie som sa dostal. Snaha oklamať moju mamu bola márna, pretože ten jej skener má ma prečítaného ako knižku a je aj tak o dva kroky vždy vpredu.
Ale niečo vlastne predsa len zabralo. Pri našich dverách zazvonil zvonček, ako sa hovorí, v hodine dvanástej a do bytu nazrela babka, ktorú som stretol pri odpoludňajšom úteku na futbalové ihrisko. Anjelsky sa na mňa pozrela a ešte čertovsky dobre vykreslila okamih, keď som ju zachránil pred zubatou. Starká prechádzala cez priechod, ale zle počuje a ešte slabšie asi vidí, a tak si nevšimla auto, ktoré šlo veľmi rýchlo. Stáli pri nej asi všetci svätí, lebo som ju stihol v poslednej sekunde stiahnuť späť na chodník. Babka mi doniesla sľúbenú čokoládu a poďakovala sa mojej mame, že má šikovné dieťa. Tak bol môj útek z Alcatrazu úspešne ukončený a mesačný zákaz všetkého spasený.
Filip Ballasch
