Na to sa nedá zabudnúť

    Už od rána svietilo slnko. Pozorne som sa pozerala von oknom a sledovala okolitý svet. Dievčatá sa hrali v piesku, chlapci si kopali futbalkou a babky venčili psov. Napriek perfektnému počasiu som sa zriekla kúpaliska s priateľmi. Išla som pozrieť svojich starých rodičov, pretože ma hrýzlo svedomie, že som ich už dlhý čas nenavštívila. Aká by som to len bola vnučka keby som nešla?

    Dedo nebol doma ako zvyčajne. Asi si bol s kamarátmi podať športku, ako to väčšinou robieval. Babka sedela na hojdacej stoličke a lúštila krížovky. „Klasika.“ Pomyslela som si a vkradla sa potichu dnu. Babka ma okamžite zaregistrovala a už som sedela v kuchyni s plnými ústami jedla. „Nedáš si ešte punčový zákusok?“ spýtala sa ma babka, no ja som iba s plnými ústami bábovky zamietla túto možnosť. Návšteva starých rodičov stále dopadne rovnako. Ja si sedím v kuchyni a babka ma neustále núka dobrotami od výmyslu sveta. Po dobrej hodinke od môjho príchodu sme s babkou sedeli v obývačke a pozerali staré fotky. Ja som s plným bruchom ledva vnímala čo je na fotografiách. Zrazu sa mi dostala do ruky fotka, ktorú som ešte nikde predtým nevidela. Bol na nej zamilovane vyzerajúci párik. S úžasom som skonštatovala, že dedovi to ako mladému fakt seklo. Babka sa tvárila šťastne, no to, čo sa mi chystala porozprávať, určite šťastné nebolo.

    „Uau!“ vykríkla som už po tretíkrát za sebou, až mi pani, ktorá na lavičke v parku uspávala svoje dieťa poriadne vynadala.

    „Prepáčte.“ Zamrmlala som duchom neprítomná a odkráčala k najbližšej lavičke. Z hlboká som sa nadýchla a oprela. Zatvorila oči a duchom neprítomná som sa preniesla tam, kde to všetko skončilo. Vlastne začalo.

    „To nie je tak celkom dedo,“ zašepkala babka s menšou hrčou v hrdle.

    „Ale baby je,“ povedala som a vytrhla fotografiu babke z ruky, aby som jej ukázala, že okuliare má nosiť aj na blízke vzdialenosti.

    „Ten chlap ale je dedo, baby!“ povedala som to s takou istotou, ako keby som na tej fotografii bola ja a nie babka.

    “Nie Julka,“ povzdychla si babka.

    Veľmi dobre viem, čo po takýchto povzdychoch nasleduje.

    „ Nie je.“ Ako po zásahu basketbalkou do hlavy som sa postavila a odišla do kuchyne napiť sa pomarančovej šťavy. Neštipla som sa, pretože som vedela, že to, čo sa práve deje, nie je sen. Určite nie. Keby to bol sen, už by som ležala v posteli s vypúlenými očami dokorán. Pomaly som odkráčala k svojmu miestu pri babke a s plných síl sa snažila porozumieť tomu, čo malo prísť.

    Neviem, čo so mnou bolo predtým, ale teraz, keď si tu, keď sedím v parku, všetko mi zapadá do celku. Ako som mohla byť taká slepá? Veď ten chlap vôbec nebol dedo. Absolútne sa naňho nepodobal. Dokonca sa ani nevolal Peter ale Tibor.

    „Všetko sa to začalo tesne pred vypuknutím 2.svetovej vojny,“ rozpovedala sa babka.

    „Mala som vtedy len 19, keď som prvýkrát stretla Tibora. Ja som bola zo stredného Slovenska, on zo severu. Vyučil sa za automechanika. Ja som bola začínajúca pôrodná asistentka. Vždy ma fascinovalo, ako v niekoľkých sekundách s nami v sále dýchal vzduch nový život. Tam som sa aj s Tiborom stretla. Jeho mladšia sestra mala silné kontrakcie a on ju doviezol do nemocnice. Bol celý od oleja,“ s úsmevom na perách poznamenala babka.

    „Keby si sa ma niekedy pred tým dňom spýtala na lásku na prvý pohľad, tak by som ti jednoznačne odpovedala., že iba v rozprávkach dieťa moje. Ale to stretnutie rozprávka bola. Pamätám sa, ako sa nám prvýkrát stretli pohľady.

    „Určite to poznáš, bol to taký, ... elektrický šok!“ s rýchlosťou som skonštatovala. „Presne. Intenzívny elektrický šok,“ pokračovala babka.

    „ Potom sa to už samo dalo do pohybu. V deň vyhlásenia 2. Svetovej vojny sme spoju chodili už pol roka. Bol môj najlepší priateľ. Nikdy som nemusela nič hovoriť a on okamžite vedel, čo si myslím. Odvtedy verím, že pre každého človeka je na svete niekto, ako keby jeho chýbajúca polovička. Začatím vojny ale všetko nabralo vysokú rýchlosť. On bol povolaný na vojnu a ja som v poľnej nemocnici ošetrovala zranených vojakov. Nikdy Ti to neprajem zažiť. Pre mňa bol zázrak sledovať, ako na svet prichádza nový človiečik, no zároveň kruté pozorovať, ako nás pomaly niektorí zranení vojaci opúšťajú. V tej dobe som bola obzvlášť precitlivená. Bola som v treťom mesiaci tehotenstva. Tiborovi som to v jednom liste napísala. Šťastím bol celý bez seba a neustále mi písal, že vojna sa čoskoro skončí a spoločne budeme vychovávať naše dieťa v dome, ktorý postaví holými rukami. Nikdy mi neprestal písať, ako veľmi ma miluje. Bol to blázon, ale môj blázon.

    V jeden deň som v nemocnici kontrolovala zásoby krvi, keďže stále zranených mužov iba pribúdalo. V tom som začula veľký dupot, krik a nezastaviteľnú streľbu. Chcela som sa skryť za regály, keď v tom niekto otvoril dvere a násilne ma vytiahol. Boli to naši nepriatelia - Nemci. Pacientov zabíjali a nemocničný personál nakladali do obrnených dodávok. V očiach som mala slzy a z plných pľúc som kričala.

    Zobudila som sa v miestnosti so všetkými, s ktorými som pracovala. No nie len s nimi. Miestnosť bola celá preplnená nemocničným personálom. Jeden chlap mi povedal, že nás tu uniesli, pretože Nemci potrebujú doktorov a odvlečením všetkých doktorov z nášho územia chceli docieliť, aby bolo viac ranených bez pomoci, ktorí neskôr určite zomrú.

    Už dva dni od únosu som nespala Ani oka som zažmúriť nemohla. Asi uprostred noci sa ozvala sreľba, krik a výbuchy granátov. Žena oblečená v našej vojenskej uniforme nám otvorila dvere z miestnosti, v ktorej sme boli uväznení. Rýchlo nás vyviedla z budovy aj s ďalšími dvadsiatimi vojakmi. Všade navôkol sa bojovalo. Jediné, čo som vedela, bolo, že naši nás prišli zachrániť. V celom tom cirkuse som na chvíľu zazrela Tibora ako bojuje. Nevedela som, či je to iba prelud, pretože spánok som si neužila už dlhšiu dobu, ale áno, bol to on. Ďalej som už nevnímala absolútne nič. Celá moja myseľ bola sústredná na Tibora a na prosby k Bohu, aby sa mu nič nestalo. V tom momente mi telom prešiel pocit, aký som ešte nikdy necítila. Niekto ma postrelil. Tibor to všetko videl, lebo onedlho sa už na do mnou skláňal a pritláčal mi krvácajúcu ranu. Kričal a niekoľko mužov ma rýchlo odnieslo od toho strašného miesta. Prebrala som sa až v provizórne postavenej nemocnici. Celé telo ma bolelo, trápila ma horúčava a ukrutné bolesti na bruchu. Zas som omdlela. Asi po dvoch týždňoch som sa prebrala. Stratila som veľa krvi. No okrem krvi som stratila aj kúsok seba. Život svojho nenarodeného dieťaťa. Trvalo niekoľko dní a nocí, kým som sa spamätala. No ani potom som nemohla prísť na iné myšlienky. Jediné, čo ma držalo pri živote, bol Tibor. Prišiel ma navštíviť, ako najrýchlejšie to šlo. Stále sa iba obviňoval, že to bola jeho chyba, nech mu odpustím. Ale ja som vedela, že jeho chyba to nebola a nikdy nebude. O tri mesiace ho zavolali na jednu misiu. Neustále mi písal, no jedného dňa jeho listy prestali chodiť. Myslela som si, že už mu to zakázali, pretože to mohlo byť nebezpečné Ani v najhoršom sne som si nechcela pripustiť, že by bol mŕtvy. Po mesiaci som ale upadla do obrovského strachu o Tibora. Veď keby bol mŕtvy, dostala by som o jeho smrti predsa správu, no nie? Pýtala som sa všetkých, ktorí mohli niečo vedieť o tom, kde sa nachádza - bez výsledku. Najbližšie dni som bola ako kôpka nešťastia. Jednoducho toho bolo na mňa priveľa. Zistenie, že nemôžem mať deti a teraz aj Tiborova smrť. Po pol roku bez akéhokoľvek náznaku správy o Tiborovi som usúdila, že je mŕtvy. Dlhú dobu som sa s tým nedokázala vyrovnať. Čo sa však stalo potom, bola iba čistá fatamorgána. Začala som znova chodiť do práce, viac medzi ľudí, presťahovala som sa a taktiež som sa každú noc modlila k Bohu. A on ma naozaj vyslyšal. Jedného dňa k nám do nemocnice prijali nového doktora. Každý deň pri mne bol a stále ma rozveseľoval. Pomáhal mi získať novú chuť do života. Po dvoch rokoch sme sa vzali. Žili sme pomerne šťastne, no ja som cítila, že to nie je také, aké to bolo medzi mnou a Tiborom.

    Raz som sa vybrala na nákup. Ako som vychádzala z obchodu, nechtiac som narazila do slepca, ktorý tadiaľ prechádzal. Bolo to, akoby som opäť pocítila tu strašnú bolesť, ako keď ma postrelili. Dostala som dosť veľkú facku od života. Ten slepec bol Tibor. Okamžite som spoznala jeho hlas aj tvár. Vyzeral presne ako naposledy. Až na bielu paličku a čierne okuliare. V ten deň som domov neprišla. Celý čas sme s Tiborom presedeli na lavičke a rozprávali sa o tom, čo sa vlastne stalo. Tie listy od neho prestali chodiť, pretože oslepol pri útoku na ich základňu, kde ho postrelili do hlavy. Mesiace ležal na lôžku. Odmietal jesť, dokonca ani nerozprával. Keď sa odhodlal napísať mi list, povedali mu, že na tej adrese už nebývam. Tak prišiel sem. V ten deň sme sa stretli pred obchodom. Neznášal veľmi dobre, keď som mu povedala, že som vydatá. Vedel však, že mi nemôže nič ponúknuť, ak by som sa k nemu vrátila. A vtedy sa to začalo akoby odznova. S dedom sme boli manželia, no s Tiborom som sa stále tajne stretávala, vždy keď som išla na „nákup“. Znova som sa zamilovala. Trvalo to asi 3 roky. Nádherné tri roky. No potom Tibor zomrel. Toho osudného dňa neprišiel len o zrak. Poškodil sa mu mozog. Navonok sa to však neprejavovalo, no vo vnútri áno. Bol tam nádor. Zomrel pri operácii. Znova som bola smutná a nezvládnuteľná. Dedovi som povedala, že mi zomrela blízka kamarátka, takže o ničom nemal ani potuchy. Prestalo to až v jeden deň, keď som prišla ako obvykle navštíviť Tibora na cintorín. On nezomrel nešťastný. Ja som ho milovala a on miloval mňa. Boli sme tu jeden pre druhého. Boh mu doprial nádherné posledné roky života, ktoré sme nepremárnili len tak. Od toho dňa som už nikdy viac neplakala nad jeho hrobom. Viem, že by nechcel, aby som bola smutná. Ďalšie návštevy som sa s ním iba „rozprávala“, keď mi bolo ťažko na duši. Začínala som byť šťastná. Naozaj šťastná.

    Onedlho sa skončila aj vojna. Keďže som ostala neplodná, adoptovali sme si spolu s dedom (Petrom) chlapca. Tvojho otca. Život začal plynúť zrazu veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a už si bola na svete ty. Ja som si taktiež uvedomila, že každá minca má dve strany. Rovnako ako život. Niekde berie, niekde dáva. Len kde čo dá a čo zoberie, nikdy nevieme.

Ivana M.