Pocity maturantky
Ostatní študenti si možno ani nevedia predstaviť, aké myšlienky sa honia hlavou maturantom, ktorí si posledný raz prvýkrát v roku sadajú do školských lavíc. Poslednýkrát počúvajú uvítací príhovor svojho triedneho učiteľa a riaditeľa, ktorý zaznie v daný čas z reproduktora.
Tento rok, môj posledný na strednej škole, som si počas ticha, ktoré zavládlo počas príhovoru, uvedomila mnoho vecí. Dokonca sa kúsok mňa zmenil a začal niesť nádych niečoho, čo som spočiatku nevedela presne pomenovať. Teraz, po pár týždňoch v škole, to už viem. Zrodil sa vo mne oveľa väčší pud zodpovednosti. Nielen za seba, ale najmä za svoju budúcnosť. Je to priam zvláštne, keď si pripustím v plnej miere dôležitosť maturitného ročníka.
Počas čakania na otvorenie nového školského roka som sa poobhliadla po svojich spolužiakoch. Ostrieľané sebavedomé výrazy na ich tvárach zračili „nadvládu“ maturantov v škole. Avšak každá z nich do jednej bola poznačená očakávaním a menšou nervozitou. Aký budem mať rozvrh, akého učiteľa som dostal, kto budú moji noví spolužiaci? Presne TO sa v ich tvárach odzrkadľovalo. Bohužiaľ, naše odlišné profesijné orientácie nám nedovoľujú tvoriť aj naďalej rovnaký kolektív. Najbližšie takéto slávnostné stretnutie všetkých spolužiakov bude až na konci školského roka a potom až na „stretávke“ po niekoľkých rokoch.
Prvé dni som sa cítila čiastočne ako prváčka, ktorá hľadá triedy a zvyká si na nových profesorov a spolužiakov.
Prváci a maturanti majú spolu spoločné omnoho viac, ako si pripúšťajú. Pre obe skupiny je to prelomový rok nielen na škole, ale aj v živote. Záleží však od každého individuálne, ako sa postaví k svojej úlohe. Jedno však povedať môžem – v našej škole je omnoho viac ľudí, najmä medzi profesormi, ktorí sú ochotní nám pomôcť pri všetkých našich trampotách. Nie je totiž hanba požiadať o pomoc, ale nepožiadať! Škola, a najmä naša, tu nie je na to, aby nás tyranizovala a pripravila o všetok voľný čas, ale aby nám ukázala správny smer a pomohla nám pripraviť sa na vysokú školu.
